Pred 30 rokmi sa začala štiepiť VPN, Mečiar zakladal vlastné hnutie

"Základy reforiem, ktoré prebiehali, narazili na odpor v časti spoločnosti, ktorá tieto zmeny považovala za príliš radikálne," povedal pre TASR politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky (IVO) Grigorij Mesežnikov. To podľa neho vysvetľuje aj pokles popularity pôvodnej novembrovej VPN.

Členovia VPN, ktorí odišli spolu s Mečiarom, predstavovali podľa politológa veľmi rôznorodú skupinu. "Bola to zmes ľudí, ktorí zastupovali ľavicu, presadzovali mäkšie reformy, boli tam reformní komunisti z roku 1968, ale aj radikálni nacionalisti, a tiež liberáli ako napríklad Milan Kňažko, ktorí pomerne rýchlo pochopili, že tadiaľ cesta nevedie a odišli," vysvetlil Mesežnikov.

Napätie vnútri VPN sa prejavovalo už od jesene v roku 1990, kedy vznikla tzv. Trnavská skupina nespokojných členov. Vtedajšie vedenie VPN na čele s predsedom Fedorom Gálom zasa problematicky vnímalo štýl vládnutia Vladimíra Mečiara (vo funkcii bol od 27. júna 1990). Ako pripomenul v roku 1996 v Rádiu Twist bývalý člen Koordinačného centra VPN a sociológ Martin Bútora, "Vladimír Mečiar si už niekoľko týždňov vytváral svoju politiku, ktorá išla mimo líniu hnutia a prestal chodiť na ministerské kluby, prestal sa kontaktovať s vedením VPN".

Vlastné témy, o ktorých vedenie VPN nevedelo, alebo s ním neboli vykonzultované, si Mečiar podľa Bútoru prinášal aj do svojich pravidelných televíznych príhovorov. Práve relácia Hovorí predseda vlády v Slovenskej televízii sa stala rozbuškou sporu. V nedeľu 3. marca 1991 sa namiesto premiéra Mečiara prihovoril divákom minister medzinárodných vzťahov Milan Kňažko a oznámil im, že vedenie VPN chce Mečiarove prejavy cenzurovať.

O dva dni 5. marca 1991 po rokovaní Slovenskej rady VPN vznikla platforma VPN Za demokratické Slovensko. K nej sa prihlásili okrem Mečiara napríklad Michal Kováč, Milan Kňažko, Augustín Marián Húska, Roman Hofbauer, Roman Zelenay a ďalší.

Predsedníctvo Slovenskej národnej rady (SNR) odvolalo 23. apríla 1991 Mečiara z funkcie (podľa vtedajšej legislatívy na to nebolo potrebné hlasovanie v pléne parlamentu). Nová platforma sa oddelila od VPN na mimoriadnom sneme 27. apríla 1991 a v máji ju ministerstvo vnútra zaregistrovalo ako samostatný subjekt - Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).

HZDS na čele s Mečiarom vyhralo voľby 5. a 6. júna 1992 so ziskom 37,26 percenta (výsledok volieb do SNR). "HZDS sa podarilo získať širokú volebnú podporu, pretože na seba nabalilo rôzne skupiny občanov – v ČR časť podobne orientovaných voličov volila aj sociálnu demokraciu, prípadne komunistov," dodal politológ Mesežnikov.

Občanské fórum (OF) v Českej republike sa takisto rozdelilo na tri subjekty – liberálne orientované Občianske hnutie (OH), stredovú Občiansku demokratickú alianciu (ODA) a konzervatívnu Občiansku demokratickú stranu (ODS). "Podstatný rozdiel však bol v tom, že u nás priamo v prostredí revolučného hnutia vzniklo HZDS, ktoré sa časom profilovalo ako subjekt vystupujúci proti ponovembrovým zmenám. Zavádzalo autoritárske praktiky, spochybnilo našu geopolitickú orientáciu. To, čo stelesňovalo novembrový program, zostalo v menšine a pretransformovalo sa do Občianskej demokratickej únie, ktorá sa však v roku 1992 nedostala do parlamentu," vysvetlil Mesežnikov.

Premiér Mečiar s českým premiérom Václavom Klausom (ODS) sa dohodli na rozdelení spoločného štátu k 1. januáru 1993. HZDS opätovne vyhralo predčasné voľby v roku 1994 (prvé v ére samostatnej SR) a Mečiar vládol do roku 1998.

"Vlastne to nebolo až tak dlho, tých šesť rokov sa dnes už javí ako epizóda, aj keď hrozivá. V každom prípade je dôležité, že sa počas prvých dvoch rokov od Nežnej revolúcie podarilo zakotviť základy, vďaka ktorým sme naskočili na stredoeurópsky variant transformácie – teda vybudovanie liberálno-demokratického systému a dôsledné ekonomické reformy – a ani Mečiarovi sa to nepodarilo zvrátiť. Vďaka tomu sme členmi EÚ aj NATO, vďaka tomu sme na Západe," dodal prezident IVO Grigorij Mesežnikov.